Osobitne sa to týka bývalých politických väzňov viacnásobne znevýhodnených stratou (časti) života, zdravia, spoločenského uplatnenia a celkovo nižším vymeriavacím základom pre výpočet dôchodku. (Môj otec sa začiatkom šesťdesiatych rokov vrátil z väzenia ťažko chorý. Už nikdy nemohol pracovať a dostával invalidný dôchodok, z ktorého musel mesačne poukazovať určitú čiastku štátu, pretože kvôli chorobe nemohol vo väzení pracovať, takže na seba nezarobil.)
Po skončení schôdze som sa odobrala na každoročnú reparáciu mojich priedušiek do kúpeľov Nimnica. A hneď pri prvej prechádzke som „stretla“ pamätnú a informačnú tabuľu (minulý rok tam ešte neboli). Myslím si, že sú tu aj preto, aby mi pripomenuli, že to netreba vzdávať, že o nespravodlivostiach treba hovoriť a presne ich pomenovať.
Ale neboli to len „nenápadní hrdinovia“ na popravisku, na hraniciach a vo väzniciach. Boli to aj ich ženy, deti, rodiny, ktoré sa málokedy dali opäť dokopy. A nemyslite si, že to boli iba päťdesiate roky.
Na liečení sedím pri stole so staršími manželmi. Rozprávali mi, ako im v roku 1976 (sic!) kvôli „verejnému záujmu“ prikázali vysťahovať sa z domu. Chceli poslúchnuť, ale dvojizbový byt, do ktorého sa mali presťahovať, bol „obsadený“. Kým čakali na jeho uvoľnenie, prišlo im vycestovať do Čiech – odviezť dcéru na liečenie. Keď sa vrátili, ich dom bol zdemolovaný aj so všetkým zariadením.
Ani len vaňu im nenechali, aby sa mohli kúpať v „dvojkorunovom mlieku“.
Ale naspäť do Nimnice a k Priehrade mládeže (dnes Nosickej). V budovateľských filmoch, ale možno aj v optimistických spomienkach vtedajších brigádnikov, to môže vyzerať ako veľká zábava a zážitky na celý život. Z iného uhla pohľadu ale môžeme smelo hovoriť o otrockej práci a obmedzovaní základných ľudských práv minimálne u určitých skupín „brigádnikov“.
Neviem, či Anton Srholec bol na Priehrade mládeže. V každom prípade jeho meno na tabuli nie je. Nebol totiž medzi utečencami – saleziánmi, ktorí, ako informuje tabuľa, „robili Slovensku dobré meno v zahraničí“. Chytili ho pri pokuse ujsť cez rieku Moravu, bol v base a v Jáchymove 9 rokov kopal uránovú „rudu rudenku“. Niektorí ho preto volajú „pán osvietený“. Dnes nie je neznámy, pomáha bezdomovcom a už roky je predsedom Konfederácie politických väzňov Slovenska. Majú ho radi veriaci i neveriaci a on má rád ich. Ja patrím medzi tie, ktoré volá „moje dcéry“ a som na to patrične hrdá. Anton Srholec patrí k štyrom Slovákom nominovaným na cenu Pamäti národa, ktorú budú odovzdávať 17. novembra v Národnom divadle v Prahe. Veľmi by som chcela, aby tú cenu dostal.