Tu sú moje dojmy:
V liste bolo veľa vecných informácií a logických argumentov. Necítila som z neho zášť ani nenávisť. Vysvetľoval výroky pápeža Františka. Nabádal na účasť v referende. S tým súhlasím.
Nie som veľkým prívržencom inštitútu referenda, ako „nástroja priamej demokracie“. Zdá sa mi, že nesie v sebe priveľké riziká (a nevieme ho veľmi robiť). Rovnako mám výhrady k parlamentnej demokracii slovenského typu (iné nepoznám až tak zblízka). Ako poslankyňu NR SR ma hnevá napr. toto: na každej schôdzi parlamentu býva čas vyhradený pre otázky poslancov adresované predsedovi a členom vlády (polovica času pre premiéra, druhá polovica pre otázky na ministrov). Otázky sa predkladajú písomne deň vopred a žrebuje sa ich poradie. Ak je vaša otázka na 23. mieste, ako naposledy moja, jasné, že sa nedostane na rad. Veľa otázok, málo času. Žreb je žreb. Ale manipulácia so žrebovaním ma vytáča. Rovnako ako už tisíckrát počutý argument, že to nie je proti zákonu. Poslanci Smeru zámerne predkladajú tú istú otázku viacerí, niekedy dokonca pre istotu tá istá poslankyňa dvojmo. Takže otázka typu „pán premiér, ako je to možné, že ste taký úžasný?“ (prepáčte nadsádzku) sa do osudia dostane aj desaťkrát (okrem nej ešte zopár podobných) a vecné otázky zamerané na reálne problémy majú asi takú pravdepodobnosť na vyžrebovanie ako vyhrať jackpot.
Späť k referendu. Tiež nabádam k účasti na ňom (nie k tomu, ako treba hlasovať). Dôvod – chcelo ho viac ako 400 tisíc ľudí (ja som medzi nimi nebola). Je legálne, legitímne a dnes už hádam aj nevyhnutné, dozvedieť sa, aký je väčšinový názor ľudí na dané otázky. Práve preto, aby sa nešírili domnienky, podsúvania, osočovania a vlastne nenávisť. Preto by mali hlasovať všetci, ktorí majú názor (taký alebo onaký).
Predvčerom bol uverejnený blog, v ktorom autor ironicky nazýva iniciátorov referenda Alianciou za alianciu a podsúva, že ich motiváciou je vydláždenie cesty do parlamentu.
Nuž milý bloger. Ak si si predstavoval, že sa zišlo pár ľudí a povedali si: „Poďme sa hrať na občiansku iniciatívu a potom sa preformujeme na politickú stranu a zúčastníme sa na voľbách. Akúže tému by sme dali? Viete čo, dajme ochranu rodiny, to musia podporiť cirkvi aj KDH a ovečky sa už dajako zorganizujú, aby hlasovali podľa nášho gusta.“, tak ja verím, že to tak nebolo.
Ten, kto pozná tých ľudí a reálnu situáciu „v teréne“, sotva by si to myslel. Tak napríklad pani Anna Verešová: pomáha 17 rokov týraným ženám, zachraňuje životy ich detí a vracia ich do života. Za rovnako nespravodlivých podmienok, ako aj ďalšie organizácie často na okraji vlastného prežitia. Výhody a najmä finančná podpora z verejných zdrojov ide totiž prednostne tým, ktorí radi a nahlas hovoria o diskriminácii menšín. Často viac hovoria, ako konajú v ich prospech. Ale sú „in“, lebo bojujú pod zástavou rodovej rovnosti. Pritom ide viac o tú zástavu ako o pomoc ukrivdeným.
A propos cesta do parlamentu: vôbec by mi nevadilo, keby do parlamentu prišli ľudia, ktorí majú vyhranený názor na veci verejné a prešli aj ohňom verejnej diskusie. Oveľa viac mi prekážajú ľudia bez názoru, pre ktorých je jediným zmyslom politiky jednoducho len byť poslancom.
Necítim hnev proti ľuďom, ktorí majú iný názor na veci ako ja. A nesúhlasím s tými, ktorí tvrdia, že referendum o rodine je namierené proti homosexuálom. Referendum je nástrojom na slobodné vyjadrenie názoru na položené otázky, nie nástrojom na rozdeľovanie rodín. Som presvedčená, že nezmení náš vzťah k blízkym ľuďom, ktorí majú k referendovým otázkam iný postoj ako my sami.