Aj preto ma hnevá ako dokážeme na Slovensku „vyhadzovať von oknom“ obrovské peniaze, namiesto toho, aby sme skutočne pomáhali. Naopak, tí čo naozaj pomáhajú – živoria. Organizácie s dlhoročnou praxou dnes musia obetiam pomáhať na báze dobrovoľníctva a darí sa im to len preto, že ešte stále existujú nadšenci, ktorých viac zaujíma skutočná pomoc ako odmena za prácu. Na druhej strane z verejných zdrojov sa míňajú státisíce eur na všakovaké kampane, ktoré majú „scitlivovať“ verejnosť, majú z násilia odstrániť nános „tabu“ a propagujú niečo, čo pokojne možno nazvať ideológiou a nie skutočnou pomocou. Pritom snaha o „scitlivovanie“ má presne opačný účinok – rétorika, ktorou sa to robí, poburuje veľkú časť spoločnosti.
Politicky korektná rodová rovnosť
Poďme si to ale rozobrať. Od roku 1996 sme postupne na Slovensku vybudovali fungujúcu sieť poradní Pomoci obetiam násilia. Odborníci tam fundovane poskytovali (a stále poskytujú) psychologickú, sociálnu aj právnu pomoc. Dovolím si tvrdiť, že sme zachránili alebo aspoň skvalitnili životy tisícom ľudí. V prvých rokoch túto činnosť podporoval i štát, pred pár rokmi ju z nepochopiteľných dôvodov úplne „zadusil“. Je to také príznačné pre Slovensko. Podobne ako sme porušili materské školy, manželské a predmanželské poradne, zničili sme aj strediská pomoci pre obete. Dnes všetko budujeme nanovo, ale nie tak ako by si žiadala logika – že by sme mohli stavať na tom, čo už je overené. Naopak. Tisíce eur idú organizáciám bez histórie. Stačí ak hlásajú „politicky korektné“ tézy o rodovej rovnosti a odstraňovaní rodových stereotypov. Z verejných zdrojov – a teda aj z našich peňazí – im štát neváha dať obrovské zdroje na kampane, ktoré však v konečnom dôsledku obetiam žiadnu skutočnú pomoc neprinesú. Pritom polemika na túto tému je úplne zakázaná. Ak si dovolíte povedať (tak ako nás to učí psychológia), že stereotypy sú aj užitočné – ste úplne odpísaní.
Istanbulský dohovor ako zaklínadlo
Zaklínadlom je dnes Istanbulský dohovor. Dohovor, ktorý má podľa mňa viacero problematických miest, ktorý je šitý na mieru predovšetkým krajinám, kde niektoré ženy zažívajú nepredstaviteľné krutosti (mrzačenie pohlavných orgánov, mučenie, hromadné znásilňovanie, kameňovanie etc...) a na ktorého prijatie „tlačia“ na Slovensku rôzne feministické združenia. Podľa mňa však prípadná ratifikácia Istanbulského dohovoru nič nevyrieši. Obete potrebujú kvalitné služby a nie deklaratívne dokumenty. Žiaľ, na Slovensku sa k tejto problematike pristupuje naopak. A v súčasnosti sme svedkami obrovskej kampane na podporu podpisu tohto dohovoru, ktorá – ako inak – stojí nemalé peniaze.
Týmto sa však slovenské Kocúrkovo ani zďaleka nekončí. Dnes sa idú budovať nové úrady, pripravujú sa 2 zákony – jeden o obetiach, druhý o násilí na ženách, vynakladá sa čas, úsilie a peniaze na zbytočnosti. Na Ministerstve spravodlivosti je zriadená pracovná skupina, ktorá pripravuje zákon o obetiach. Na Ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny paralelne pracuje iná skupina na príprave zákona o eliminácii násilia na ženách. Je to nelogické aj preto, že smernica EP a Rady Európskej únie, ktorú máme implementovať, zahŕňa problematiku obetí všeobecne aj problematiku špecifických skupín obetí. V Českej republike bol v súvislosti s prijatím zákona o obetiach v roku 2013 zrušený zákon o domácom násilí. My ideme opačnou cestou. Navyše – najskôr potrebujeme kvalitnú „základňu“ – teda zákon, ktorý zadefinuje čo je násilie, kto je obeť a najmä ako má fungovať systém pomoci. Až potom by sme sa mali venovať špecifickým podskupinám násilia. Nuž ale – to by bolo v ideálnom svete, ktorým Slovenská republika ani náhodou nie je. Je ale veľká škoda, že opäť raz prevýšili politické a osobné záujmy potreby a záujmy bežných ľudí.