Priority vlády? Dobro občanov určite nie

Autor: Janka Šípošová | 2.3.2016 o 11:02 | Karma článku: 6,68 | Prečítané:  393x

Keď som pred štyrmi rokmi kandidovala za poslankyňu národnej rady, myslela som si, že mi bude stačiť moje odhodlanie, presvedčenie o správnosti môjho cieľa a vytrvalosť.

Nechcela som sľubovať širokospektrálny raj na slovenskej zemi, chcela som prispieť svojou troškou do spoločného dobra konkrétne v oblasti ochrany ľudských práv obetí kriminality a násilia. Hovorím to už 20 rokov, že práva páchateľov sú chránené až úzkostlivo, zatiaľ čo o obete sa nikto nestará a sú ponechané samé na seba po tom všetkom, čo sa im stalo (keď boli okradnuté, olúpené, zranené, znásilnené, ba aj zavraždené).

Na pohľad to nie je politická téma, aspoň som si to myslela. Bola som celkom spokojná, keď po tom, čo som sa stala poslankyňou (v júli 2014) minister spravodlivosti vytvoril pracovnú skupinu na prípravu zákona na ochranu obetí a pozval ma do nej. Podľa plánu mal byť návrh zákona vypracovaný a predložený do vlády do 30. júna 2015.

Začala som byť nervózna, keď po jednom zasadnutí pracovnej skupiny, na ktorej sme sa dohodli na všeobecných zámeroch a pridelili konkrétne úlohy, pozvanie na ďalšie stretnutie neprichádzalo. V apríli 2015 to už začalo byť podozrivé. Namiesto zákona o obetiach ministerstvo pracovalo na „oprave“ Obchodného zákonníka v skrátenom legislatívnom konaní (v priamej súvislosti s procesom konkurzu a reštrukturalizácie a riešení „krízy Váhostav“). Pán minister spravodlivosti mi priamo povedal, že v tejto situácii Ministerstvo spravodlivosti nemá čas na zákon o obetiach, ktorý mal  vytvoriť funkčný systém ochrany obetí, v ktorom by dostali od štátu bezplatnú pomoc v situácii, ktorú si sami nezavinili (a pred ktorou ich štát neochránil), dostali primerané zaobchádzanie od policajtov (pripravených a vyškolených pre svoju náročnú prácu) a finančnú pomoc v čase, keď ju najviac potrebujú  - keď prišli o prostriedky, obydlie, alebo živiteľa. Toto mal riešiť očakávaný zákon o obetiach.

Potom prišla utečenecká kríza. Od začiatku sa mi nepáčilo, že namiesto hľadania konštruktívnych riešení sa začalo strašiť. Stratili sme kopu času vybíjaním emócií, zavádzaním a zvaľovaním viny na niekoho iného. Namiesto pokojného hľadania riešení. Podiel na tom, že Európska únia doteraz nemá jasnú koncepciu padá aj na našu hlavu. Lebo hrotenie sporov nie je riešenie. Strach ako volebná motivácia a premiérove sľuby, že „ochránime naše ženy a dievčatá“ pred moslimskými násilníkmi mali vyvolať dojem, že jeho strana „robí pre ľudí“ a „ochráni Slovensko“. Čo nasledovalo? Ďalšia žena zastrelená násilníkom, neriešené prípady domáceho násilia, nedávno znásilnené mladé dievča a skupina páchateľov vyšetrovaná na slobode a žijúca v rovnakej obci. To je iba zlomok toho, čo sa deje a kde nikto nevie zasiahnuť, lebo nemáme systém ochrany. A mal tu už byť. Predpisy transponujúce smernicu mali byť nie len prijaté, ale aj účinné do 16. novembra 2015. Nie sú ani účinné, ani prijaté a ani pripravené.

Ministerstvo spravodlivosti sa vyhovára, že niektoré ustanovenia Smernice na ochranu obetí boli zapracované do Zákona, ktorým sa na účely Trestného zákona vymedzujú látky s anabolickým alebo iným hormonálnym účinkom a ktorým sa dopĺňajú niektoré zákony. Číry výsmech a kamufláž. Ale aj táto právna norma, hoci nerieši ani tisícinu problémov obetí, nebola účinná v prepísanom termíne a Európska komisia už začala voči  Slovenskej republike konanie o porušení práva EÚ.

Ďalšia výhovorka Ministerstva spravodlivosti hovorí o tom, ako obete ochráni nové opatrenie, ktoré umožňuje používať elektronické náramky pre páchateľov napr. domáceho násilia. „Skromne“ zamlčuje, že kým sa môže rozhodnúť o tomto opatrení, musí niekto kvalifikovaný (polícia) prijať oznámenie, ďalší šetrne a efektívne skutok vyšetriť (vyšetrovateľ), obžalovať (prokurátor) a páchateľa odsúdiť (súd). A to sa nedeje, lebo nemáme ani legislatívne a ani praktické podmienky na skutočnú ochranu obetí.

Je mi jasné, že nikdy nedosiahneme úplne ideálny stav spoločnosti bez zločinov. Ani zákon o obetiach nezabráni neželaným následkom na sto percent. Môže ale pripraviť podmienky tak, aby sa ľudia naučili účinne sa vyhýbať nebezpečenstvám a aby vedeli, kde a kto im môže pomôcť, ak nebezpečenstvo hrozí alebo ich už zasiahlo. Nesmieme trestuhodne zanedbávať starostlivosť o obete, len preto, že nám a našim blízkym sa to ešte nestalo. 

Keď som do NR SR kandidovala pred štyrmi rokmi, myslela som si, že bude stačiť skúsenosť, odbornosť, argumenty a skutočnosť, že všetci sme občania tohto štátu a každý jeden máme mať garantované svoje práva rovnako. Nestačilo. Možno aj preto, že v parlamente sa nediskutuje. Väčšinou sa len pretláčajú také alebo onaké návrhy, namiesto rozpravy sa poslanci okrikujú, zosmiešňujú, ironizujú a ,môj ty bože, vyťahujú staré „hriechy“ predchádzajúcich vlád ako v trápnej manželskej hádke. To je choré. Toto treba zmeniť. Nájdeme kandidátov, ktorí budú kultivovaní a konštruktívni? A zvolíme ich?

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?