Naposledy pri svojom poslednom verejnom vystúpení v Devíne pri Bráne slobody prezidentovi Kiskovi. Sám nám nakúpil žlté tričká a postaral sa, čo má byť na nich vytlačené. V tom bol perfektný. Pri každej príležitosti mal jasnú predstavu, ako to má vyzerať, či už išlo o ekumenické pobožnosti na festivale Pohoda (kde sme v tričkách chodili pomedzi ľudí a rozdávali sme im vodu na symbolické očistenie a chlieb ako symbol Boha), alebo na slávnostných udalostiach, ako boli jeho narodeniny, konferencie, vianočné koncerty a naposledy premiéra filmu a neskôr aj knihy Aleny Čermákovej. Nikdy nesmelo chýbať skalické červené víno a trdelníky od jeho sestry. Myslel na všetko a celkom určite bol duchom pri nás, keď sme my spomínali na neho. Verím, že to tak zostane.
Miloval Boha a miloval ľudí. Naozaj a autenticky. A oni milovali jeho. Pred nedávnom som sa dozvedela, že po Nežnej revolúcii sa uvažovalo, že by sa mohol stať biskupom. Profesor V. Krčméry k tomu povedal, že ako biskup by nemohol pomôcť toľkým ľuďom ako to v skutočnosti urobil. Pomáhal napriek tomu, že nemohol byť v pastorácii, len tak akoby mimochodom, ale zato veľmi účinne. A predsa. Myslím si, že ako biskup nie, ale ako farár (správca farnosti) by bol na svojom pravom mieste. Mal tam byť. Pretože, ako hovorí český básnik Jiří Šotola, „člověk je nakonec spíše podoben své touze a všemu po čem sahá nekonečně a dlouze“. To, že nedosiahol na svoj sen, mu bolo možno väčším utrpením ako Jáchymovské bane. Prepáčte, don António. A z celého srdca Vám za všetko ďakujem.
Vaša Janka Šípošová