Včera slovenský parlament po takmer 32 rokoch od pádu totality konečne prijal zákon, ktorý siahne na výsluhové dôchodky bývalých eštebákov. Doteraz akosi nebola „politická vôľa“. Od roku 2014 sme každoročne predkladali na rokovanie pléna návrh, ktorý sme z iniciatívy Ondreja Krajňáka (vtedajšieho predsedu Správnej rady ÚPN) pripravili spolu s Erikou Jurinovou (vtedajšou podpredsedníčkou NR SR). Návrh bol dôkladne spracovaný, podložený analýzami a rozhodnutiami Európskeho súdu pre ľudské práva. Prvýkrát sme ho predložili do parlamentu v roku 2014 a potom každoročne až do roku 2020 (spolu sedemkrát). Prerokovaný v prvom čítaní býval vždy v novembri daného roka s pripomienkou na Nežnú revolúciu, počas ktorej sme si sľúbili lásku a vravieť pravdu len. Vládny SMER (v 6. volebnom období vlastnou parlamentnou väčšinou, v 7. volebnom období s podporou koaličných partnerov SNS a Most) ho jednoznačne zmietol do stola a do ďalšieho rokovania nikdy nepustil. Tvrdé a nekompromisné „a už dosť“ povedal vtedajší predseda NRSR Peter Pellegrini do očí Erike Jurinovej a mne. Veľmi nepríjemne sa ma dotýka, ako dnes kritizuje (našťastie už prijatý zákon) slovami, že „tí ľudia“ predsa len plnili svoje pracovné povinnosti, tak ako ich plnia aj dnes príslušníci silových zložiek. Akosi mu uniklo (no, uniklo, on to dobre vie, že len oblbuje voličov), že tie výsluhové dôchodky sú prídavkom k bežným dôchodkom a sú odmenou za krvavú nadprácu.
Európsky súd pre ľudské práva už pred rokmi konštatoval, že: „služba v tajnej polícii, ktorá ostro potláčala základné ľudské práva chránené Európskym dohovorom, môže byť dostatočnou okolnosťou na stratu pridaných benefitov“.
Nečakám, že tým presvedčím Petra Pellegriniho a iných takzvaných sociálnych demokratov, len chcem upozorniť „bezelstných“, že nie je všetko zlato, čo sa blyští.
V snahách o nápravu krívd komunistického režimu nás motivoval a povzbuzoval Anton Srholec. Spomínam na neho s láskou.